Logo dolnyzemplin.sk

Židia v Michalovciach

Non possumus obliviscere - Nesmieme zabudnúť!

Slovo holokaust pochádza z gréckeho spojenia holokauston celopal, čo po slovensky znamená zápalná obeť, resp. náboženská obeta spálením. Do povedomia ľudí sa však dostalo ako označenie pre masové vyvražďovanie etník či náboženských alebo politických skupín. Najväčší rozsah dosiahol holokaust počas druhej svetovej vojny, pričom dané obdobie sa spája predovšetkým s vyvražďovaním židovského obyvateľstva. Hebrejčina má pre toto obdobie i vlastné označenie – Shoah (šoa), čo v preklade do slovenčiny znamená záhuba, zmar. V jazyku jidiš (židia ho používali u nás, ako aj v ostatných európskych krajinách) zas ide o slovo churden, čiže zničenie.

Holokaust židovského obyvateľstva na Slovensku sa naplno prejavil v roku 1942 – Slovenský štát bol tak prvou krajinou, ktorá dobrovoľne vydala časť svojich židovských obyvateľov Nemeckej ríši.

Židia v Michalovciach

V Michalovciach, ako i v celom regióne Zemplína sa židia vo väčšom počte usádzali až v druhej polovici 18. storočia. Mnoho ich prichádzalo najmä z východu – z Haliče a Podkarpatskej Rusi. Ich komunita sa v zemepanskom mestečku, akým Michalovce v tom čase boli, neustále rozrastala, a to aj preto, že ich podporovali miestni šľachtici (do prenájmu im dávali napr. regálne práva – mohli páliť alkohol, prevádzkovať výčap či mlyn). Prítomnosť príslušníkov židovského etnika v Michalovciach, hoci v malom počte, je preukázateľne doložená v roku 1724. Počet príslušníkov židovského etnika v Michalovciach výraznejšie vzrástol v 19. storočí. V roku 1852 tak v mestečku žilo 182 židov, čo predstavovalo 8,5 % z celkového počtu obyvateľov Michaloviec.

V roku 1900 žilo v meste už niekoľko stoviek židov – ich počet sa tak oproti polovici 19. storočia rapídne zvýšil. Koncom 19. a na začiatku 20. storočia tvorili židia približne 29 % obyvateľstva Michaloviec. Uvedený percentuálny podiel pritom nemal obdobu na celom území Slovenska. V roku 1910 ešte vzrástol na 32 % z celkového počtu obyvateľov mesta. Neskôr sa postupne znižoval a pohyboval sa okolo 20 %.

Počet židovského obyvateľstva sa mierne zvyšoval i po vzniku Československej republiky (ČSR), keď bola Michalovciam prisúdená ústredná pozícia v rámci Zemplína. Kým v roku 1930 v meste žilo 3 386 židov, o 10 rokov neskôr to už bolo do 5 tisíc príslušníkov židovského etnika. 


 

Židovské synagógy

Vlastnú modlitebňu si židovská komunita postavila až koncom 18. storočia – presnejšie v roku 1786. 

Do konca 19. storočia si miestni židia vybudovali novú synagógu, ktorá stála na mieste dnešnej polikliniky – dokončili ju v roku 1888 podľa Jelínkových plánov v tzv. maurskom slohu. Exteriér budovy mal hladké fasády členené štíhlymi oknami, interiér bol zdobený nástennými maľbami v orientálnom štýle. Synagóga bola zbúraná v roku 1976. Jej bronzová miniatúra v mierke 1:50 sa nachádza na Námestí osloboditeľov v Michalovciach.

Svoju modlitebňu mali v Michalovciach aj chasidskí židia, ktorí v podstate uznávali zásady ortodoxného prúdu. Bola dokončená taktiež v roku 1888, bola to tzv. malá synagóga na Hodvábnej ulici (dnešnej Ulici Ľ. Štúra). Tá sa dochovala do dnešných čias, avšak v značne zdvastovanej podobe. 


 

Osobnosti židovstva

Michalovskí židia sa hlásili k tzv. ortodoxnému prúdu. V meste sa dokonca v roku 1865 stretlo 24 ortodoxných rabínov na tzv. Michalovskej synode, aby tu dohodli zásady boja proti novotám, ktoré do judaizmu zavádzal neologický prúd. Na čele náboženskej obce stál rabín, starajúci sa o duchovný život, ako aj predseda náboženskej obce – ten mal na starosti kultúrne a spoločenské dianie i kontakty židovskej komunity s ostatným nežidovských obyvateľstvom a úradmi.  Hlavní rabíni v Michalovciach  v 19. a 20. storočí boli Jehuda Landesman,  Áron Grunberger a Šimon Ehrenfeld. Viac o významných osobnostiach židovstva v Michalovciach:


 

Židovské cintoríny, židovské matriky

Vlastný cintorín v Michalovciach mali židia od konca 18 stroročia, nie je však známe kde presne sa nachádzal. Dodnes existujúci cintorín sa nachádza na Hrádku, kde sú pochovaní michalovskí rabíni, ako aj iní významní členovia komunity, na cintoríne je viac ako 1000 náhrobkov.

Menší židovský cintorín sa nachádza aj v časti Stráňany, kde si miestni židia vybudovali aj motlitebňu, pri ktorej v roku 1797 založili pohrebný spolok Chevra Kadiša. Dodnes sa zachovala kniha spolku Chevra Kadiša, ktorá obsahuje rozsiahly zoznam pochovaných osôb na židovskom cintoríne na Hrádku. Taktiež sú dochované židovské matričné záznamy.  


 

Mikve (rituálne kúpele)

Michalovskí židia využívali v 18. storočí kúpele  - mikve - v obci Stráňany.  V 19. storočí už mali vlastné mikve v Michalovciach. Nové vaňové kúpele boli dokončené v roku 1928 na bývalej Kúpeľnej ulici (neďaleko dnešnej Tržnice pri Laborci), slúžili aj nežidovskému obyvateľstvu. 


 

Židovské prevádzky a podniky

Židia tvorili uzavretú komunitu s vlastnými spoločenskými pravidlami, ktorá s okolím nadväzovala iba nutné kontakty (obchodný, úradný styk).  Významné hospodárske podniky v meste mali v rukách práve židovskí obyvatelia – boli napr. majiteľmi parnej píly, mali zriadenú vlastnú úverovú banku, ovládali maloobchod či vlastnili viaceré lekárne. Veľký vplyv mali v oblasti bankovníctva, poisťovníctva, prevažovali v advokácii a živnostníctve. 

O svoje ekonomické postavenie prišli nariadením arizácie a likvidácie. Židov mali z ekonomického života vyradiť tzv. arizačné zákony – prvý z nich bol prijatý v apríli a druhý v novembri 1940. Arizácia znamenala prevedenie pôvodne židovského majetku na nového, nežidovského vlastníka, a to alebo úplne, alebo čiastočne formou získania väčšinového podielu; prípustná bola i tzv. dobrovoľná arizácia, keď pôvodný židovský majiteľ mohol prostredníctvom zmluvy previesť svoj majetok, resp. jeho väčšinu na ním vybraného nežidovského arizátora.  

Likvidáciu niektorých židovských podnikov spôsobilo postupné zavádzanie dočasnej správy židovských podnikov s určením likvidátora z radov árijcov. Popri uvalení dočasnej správy na podniky dochádzalo tiež k zavedeniu správy aj v záležitostiach domového majetku – michalovský Okresný úrad tak v apríli 1941 uvalil správu na 170 domov, do roka počet takýchto príbytkov stúpol až na 677 (v júni 1941 sa židia museli vysťahovať z Hlinkovej ulice, ktorá tvorila časť dnešnej Štefánikovej ulice, a z Ulice Adolfa Hitlera, čiže z dnešnej Duklianskej ulice). 

Arizácia a likvidácia židovských podnikov pokračovala i v roku 1942, začalo sa tiež so sústreďovaním židov – išlo vlastne o určitú prípravu na ich deportácie zo Slovenska. 


 

Židovské školy, spolky

Židia si v obciach a mestách prostredníctvom svojich komunít vytvárali vlastné zoskupenia, ktoré koordinovali aj ich kultúrny a spoločenský život (bol to v podstate „štát v štáte“). Išlo o spolky, záujmové organizácie či kultúrne podujatia, určené výhradne pre členov komunity. Samozrejmosťou bol i vlastný náboženský život, odohrávajúci sa v synagógach, modlitebniach, ako aj v rituálnych kúpeľoch alebo na bitúnkoch. Židia mali tiež vlastné školy, čím sa vlastne už od detského veku odčleňovali od ostatných nežidovských rovesníkov.

V Michalovciach bolo niekoľko ješív - talmudistických škôl, v septembri 1939 si michalovská židovská náboženská obec zriadila vlastnú päťtriednu židovskú ľudovú školu. Keď v roku 1940 vylúčili židovských žiakov zo stredných škôl, škola sa rozšírila o ďalšie štyri triedy.   

V meste fungovalo niekoľko židovských spolkov, najznámejším bol spolok  Chevra Kašida, zabezpečujúci pohreby a sociálnu starostlivosť, ale aj ďalšie ženské, dobročinné, kultúrne spolky, telovýchovné spolky či mládežnícke hnutia.


 

Michalovce v období prvej Slovenskej republiky (1939 - 1945)

V Michalovciach sa podobne ako v celom štáte postupne vykryštalizovalo nepriateľstvo voči židovskému obyvateľstvu, pričom vôbec nešlo o nejaký ojedinelý jav – podobné xenofóbne a antisemitské zmýšľanie sa začalo prejavovať aj v ostatných regiónoch Slovenska, a to hlavne v medzivojnovom a vojnovom období. Hlavným dôvodom nenávistných postojov ostatných obyvateľov voči židom bolo chápanie židovstva kresťanským obyvateľstvom ako niečoho tajomného, záhadného, čo v konečnom dôsledku živilo rôzne povery, strach, dokonca až závisť. 

Protižidovské nálady sa začali stupňovať v 30. rokoch 20. storočia, a to na celom území Slovenska (vrátane Michaloviec). Nemali však ešte masový charakter – išlo skôr o lokálne prejavy vo forme otvoreného prejavovania nevôle kresťanského obyvateľstva voči židovskej komunite. Oficiálne vystúpenia proti židom sa objavovali najmä u predstaviteľov Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany (HSĽS) v podobe protižidovsky ladených prejavov. 

K výraznej zmene situácie došlo po vzniku Slovenského štátu, ktorý sa v medzinárodnej politike čoraz viac dostával pod vplyv Nemeckej ríše. Prejavilo sa to i v oblasti uplatňovania protižidovskej politiky, ktorá bola prispôsobovaná domácemu prostrediu a tunajším možnostiam. Išlo vlastne o prijímanie protižidovských nariadení a neskôr zákonov, pričom vyvrcholenie predstavovalo vydanie tzv. Židovského kódexu, v ktorom boli zhrnuté všetky protižidovské opatrenia (kopírovali nemecké norimberské zákony).


 

Protižidovské opatrenia a dobové novinové články

Počet nariadení a opatrení, namierených proti židom, sa neustále zvyšoval. V septembri 1940 sa tak museli všetky židovské podniky a obchody označiť nápisom „židovskí podnik, židovskí obchod“, v októbri michalovský Obecný notársky úrad (v zmysle jedného z vládnych nariadení) vyhotovil súpis „poľnohospodárskych nehnuteľností“ tunajších židov – podľa neho takéto „nehnuteľnosti“ vlastnili dokopy 15 občania, pričom najviac ich mal Dávid Herškovič (bolo to okolo 100 hektárov pôdy vo Vyšných Revištiach). V marci 1940 zas Štátny policajný úrad v Michalovciach zhotovil zoznamy židov – cudzincov, ktorí nemali slovenské občianstvo (boli tu napr. i žiaci, navštevujúci miestne židovské školy).

Vyvrcholenie protižidovských zákonných opatrení predstavovalo prijatie Židovského kódexu  v septembri 1941. Židovstvo sa tu určovalo na základe rasového princípu – za žida bol považovaný každý, kto mal v dvoch predošlých generáciách nejakého židovského predka. Príslušníkov židovskej komunity tiež definitívne zbavili občianskych práv, nesmeli ani voliť, prípadne byť volení. Navyše všetci židia od šiestich rokov veku museli na ľavej strane svojho odevu nosiť šesťcípu žltú „dávidovu“ hviezdu s priemerom 6 cm a s belasým lemovaním so šírkou 0,5 cm. Po 20. októbri boli židia povinní nosiť i jednotné oblečenie, ktoré si mali zaobstarať v Ústredni židov. V decembri Okresný úrad v Michalovciach vydal ďalšie nariadenia, namierené proti židom – išlo o zákaz ich vstupu, resp. chodenia po uliciach Štefánikovej, Hlinkovej, Hitlerovej a po Sztárayho (dnes Kostolnom) námestí počas vianočných sviatkov, okrem vyhradených hodín nesmeli navštevovať verejné priestranstvá, mali zakázané zamestnávať kresťanské pomocné sily, navštevovať štátne školy a združovať sa v spolkoch a organizáciách, odobraté im boli tiež rádioprijímače a zbrane. Na dodržiavanie uvedených nariadení mala pritom dozerať špeciálna komisia, zriadená pri michalovskom Okresnom úrade.

V Michalovciach sa protižidovské nálady prejavili i zvýšeným počtom protižidovských článkov na stránkach župných novín Slovenská sloboda. 


 

Deportácie do koncentračných a vyhladzovacích táborov

Slovenský štát predstavoval prvú krajinu, ktorá s vynaložením vlastných prostriedkov participovala na vývoze židovského obyvateľstva mimo svojho územia (podľa dohody totiž Slovensko za každého vyvezeného človeka zaplatilo Nemecku 500 ríšskych mariek).

Deportácie židov – oficiálne do pracovných táborov – začali v marci 1942, pričom tieto transporty boli označené ako Akcia Dávid. Prvý transport židovských obyvateľov zo Slovenska do poľského Osvienčimu bol vypravený dňa 25. marca 1942, a to zo železničnej stanice Poprad. Tvorilo ho tisíc mladých žien zo Šarišsko-zemplínskej župy. Židov sústreďovali v areáli michalovskej synagógy na Hlavnej ulici (keďže priestranstvo synagógy od chodníka ulice oddeľovalo oplotenie z mreží, ktoré spevňovali tehlové stĺpy, mnoho zo židov vyrylo na plochy tehál svoje mená, dátumy či posledné odkazy). Zachovalo sa tiež svedectvo vtedajších žiakov michalovského gymnázia, ktorí počas vyučovania sledovali sústreďovanie židov na školskom ihrisku.

Sústreďovanie židov v Michalovciach a následné transportovanie celých židovských rodín prebehlo začiatkom mája 1942 (zrealizované bolo za prítomnosti experta ministerstva vnútra, dvoch zástupcov Hlavného veliteľstva HG v Bratislave, jedného zástupcu nemeckej pracovnej služby a miestnych činiteľov HSĽS a HG) – celkovo v máji z okresu Michalovce odsunuli 2 916 židovských mužov a žien, čo spolu s odtransportovanými v marci predstavovalo 3 565 osôb z celkového počtu 5 800 židov (útekom do Maďarska sa odsunu vyhlo okolo 1 140 ľudí). Sklad vecí, ktoré odobrali deportovaným židom, zriadila správa Michaloviec v budove koniarne pri kaštieli (dnes tvorí súčasť areálu Zemplínskeho múzea), pričom tie boli neskôr formou dražby predávané záujemcom. Michalovských židov spočiatku odvážali a sústreďovali do pracovných táborov na území Slovenska (prevažne išlo o Sereď a Žilinu), odkiaľ ich potom transportovali do koncentračných táborov v Poľsku.

Medzi posledné protižidovské opatrenia p atrilo uznesenie z 26. apríla 1944, ktoré počítalo s odstránením nespoľahlivých živlov z územia Šarišsko-zemplínskej župy. Transporty židov boli ešte raz obnovené, a to v roku 1944, po potlačení Slovenského národného povstania (SNP), pod nátlakom nemeckých úradov. V Michalovciach sa však aj v tomto pohnutom období našli ľudia, ktorí so židovským obyvateľstvom súcitili a pomáhali mu rôznymi spôsobmi – žili tu ale i takí, ktorí skrývajúcich sa židov prezrádzali.


 

Židia po oslobodení

Michalovská židovská náboženská obec utrpela počas 2. svetovej  vojny obrovské ľudské straty. Po oslobodení sa do Michaloviec vrátilo iba 120 obyvateľov židovského pôvodu. Boli zbúrané objekty snygógy a mikve. V roku 1967 žilo v Michalovciach približne 200 židov, po roku 1989 ich v meste zostalo iba niekoľko. 

Nemým svedkom tragických udalostí 2.svetovej vojny je dodnes pamätná  kamenná tabuľa na objekte michalovskej polikliniky, ktorá bola vybudovaná na miestach, kde pôvodne stála židovská synagóga – tento pamätník odhalil v 90. rokoch 20. storočia p. Berstein, bývalý riaditeľ michalovskej židovskej ľudovej školy. Udalosti holokaustu sú opísané v mnohých literárnych dielach.  V r. 2017 bol na Námestí osloboditeľov odhalený ďalší pamätník holokaustu v tvare miniatúry bývalej židovskej synagógy so spomienkovým nápisom v slovenčine, hebrejčine, anglištine aj braillovom písme.

Text: Martin Molnár, autor je historik

 




Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný Viliam Zahorčák.

Fotoalbum k článku

Mapa a body záujmu

Videá z regiónu